Často sa stretávame s názormi, že je dobré nechať psíka, aby si najskôr užil svoje „psie detstvo“ a aby sa začal venovať výcviku až následne v staršom veku, prípadne až v dospelosti. Inde sa zas môžeme stretnúť s názorom, že treba začať hneď od začiatku od prvého dňa, ako si privedieme psíka do domácnosti. Už od začiatku, hneď od prvého dňa je naozaj nutné začať, avšak v prvom rade najmä s výchovou psa a až druhoradý je pre naše vzájomné spolužitie výcvik psa. Toto je dôležité si uvedomiť a rozlišovať tieto dva pojmy. Istotne sa budú mnohokrát prelínať, no zásadne sa v mnohom odlišujú. Čiže po príchode nového člena domácnosti sa najskôr odporúča zamerať sa na výchovu, tzn. že psíka nenecháme aby nám ničil nábytok, topánky, prípadne aby si z nášho bytu neurobil priestor na venčenie. Je to veľmi dôležité byť v tomto skutočne dôslední, pretože vo vyššom veku alebo v dospelosti nemusí byť vôbec jednoduché naučiť psíka žiaducemu správaniu v porovnaní s malým šteniatkom.
Keď už sme v štádiu, že máme zvládnuté základné výchovné záležitosti a máme pevne stanovené hranice, čo je žiadúce a čo už nie, ako napr. že pes vie, že nesmie ničiť nábytok, vyskakovať na gauč, na posteľ, na ľudí, dokáže stráviť osamote pár hodín, má zvládnuté základné hygienické návyky atď., až v tejto fáze by bolo vhodné začať s výcvikom psa. Na začiatku by sme si mali stanoviť čo od toho očakávame, či potrebujeme zvládnuť len základný výcvik, prípadne či sa chceme venovať aj nejakým psím športom, taktiež však musíme počítať s limitmi nášho psíka. Pokiaľ má dané plemeno vrodené vlohy povedzme na lov, len ťažko tento pud u neho potlačíme a odučíme ho od neho.
Privolanie psa:
Len máloktorý majiteľ psa môže s istotou povedať, že má naozaj dokonale zvládnutý tento povel. Pričom je absolútne kľúčový a môže v mnohých situáciách psovi doslova zachrániť život, a preto by sme ho nemali podceniť. Začíname s ním od útleho veku, kedy psíka voláme k sebe po mene v domácom prostredí, jednak si zvyká na svoje meno a súčasne si pripravíme dobrý základ pre budúci výcvik. V ďalšom štádiu výcviku už môžeme zvoliť aj vonkajšie prostredie, ako je park, tu je vhodné používať maškrty a predlžovaciu vôdzku. Vôdzku používame až dovtedy, pokiaľ máme stopercentnú istotu, že psík má tento povel zvládnutý a že sa nemôže nič stať.
Povel „Sadni!“:
Je snáď ten najľahší povel, ktorý určite zvládne naučiť psíka aj úplný začiatočník. Ideálne je ho skúsiť v čase, keď je pes hladný, alebo mu práve ideme podávať jedlo. Ukážeme mu granulu zo psej misky a dáme mu ju privoňať nad hlavičku, zväčša sa ťarbavé šteniatko preváži a sadne si, vtedy rázne vyslovíme povel „sadni!“ a odmeníme ho granulou. Pokiaľ by si nesadlo samé od seba, môžeme mu pomôcť jemným pritlačením do sediacej polohy. Taktiež zakaždým, keď uvidíme, že šteniatko sa chystá sadnúť si, zopakujeme „sadni“ a odmeníme ho maškrtou, alebo pochvalou. Takto si šteniatko spojí povel sadni s tým, čo od neho očakávame. Je dosť pravdepodobné, že si ho osvojí rýchlo a keď uvidí, že máme v ruke nejakú maškrtu sadne si aj spontánne samo od seba, aby ju získalo.
Povel „Ľahni!“:
Použijeme rovnaký trik s granulou pred kŕmením ako pri povele sadni, s tým že granulu alebo maškrtu si ukryjeme do dlane a položíme ju na zem, tak aby nám ju psík nemohol vziať. Šteniatko sa bude pokúšať ku nej dostať a v momente keď si ľahne zem povieme rázne „Ľahni!“ a odmeníme ho. Takto to budeme opakovať, až kým si náš psík nespojí slovíčko ľahni s tým, že si má ľahnúť ak chce byť odmenený. Časom je dobré tento povel spojiť aj s nejakým gestom ako napr. že ukážeme vystretou dlaňou k zemi. Neskôr a aj v dospelosti už nebudeme musieť povel ani vysloviť a psík si bude pamätať že si má ľahnúť, keď mu ukážeme toto naučené gesto.
Povel „Fuj!“ alebo „Nesmieš!“
Základom tohto povelu je naučiť psa prerušiť akúkoľvek jeho činnosť po jeho zadaní. Pokiaľ sme v domácom prostredí a uvidíme, že pes napr. skáče na nábytok okamžite ho rázne okríkneme povelom „Nesmieš!“, prípadne ho môžeme aj potiahnuť za zátylok (je to pre neho jasný znak nežiaduceho správania, keďže rovnako šteňatá trestá aj ich mama, keď ju trebárs pohryznú silnejšie ako by bolo vhodné). Pokiaľ držíme psa na vôdzke a začne sa správať nežiaduco rovnako ho ráznym hlasom jasne a zreteľne napomenieme „Nesmieš“! a prudko trhneme vôdzkou. Následne potom ako pes poslúchne ho výrazne chválime. Avšak tento trik trhnutia vôdzkou si necháme až na čas, keď slovné varovanie nezabralo. Ak pes napriek tomu nereaguje a naďalej pokračuje vo svojej činnosti, až následne použijeme povel „Nesmieš“! so súčasným trhnutím vôdzky.
Vypracovala: Veronika Horniaková, vedúca predajne Levice
Comments